Nemá zmysle opisovať včerajší večer, bol divný a dve hlúpe maďarské dvojičky nazvali ma Soňa. Ale stretla som sa po dlhej dobe so svojou sestrou tak som sa veľmi tešila. Ale k veci. Dnes som bola s maminou a babkou na cintoríne. Obvyklá trasa, dali sme kvetinky na hroby, zapálili sviečky, mamine padlo z rúk úplne všetko čo mohlo aj nemohlo. Tento rok sme navštívili o jeden hrob viac, minulý rok zomrela maminina sesternica (dva roky som nebola, hanbím sa). Najsilnejším zážitkom pre mňa však bolo, keď sme išli okolo jedného rohového hrobu, ktorý je úplne hore. Od detstva si pamätám, že to bol najkrajší hrob na cintoríne, vždy upravený, jeden pán sa oň veľmi staral, lebo tam ležala jeho manželka, ktorá zomrela v 96-tom. Po mojej dvojročnej absencii som bola zvedavá na ten hrob a jak sme sa približovali tak som videla, že to tam vyzerá trochu inak ako som si ho pamätala. Jak sme prišli k nemu tak pre mňa nastal šok. Pán zomrel v roku 2009, takže o ten hrob sa už nikto takým spôsobom nestaral. Pamätám si ho ako v roku 2008 (keď som tam bola naposledy) boli pri hrobe darčeky, kvety a jak tam ten pán stál a plakal. Dnes som zistila, že už pred dvomi rokmi išiel za svojou ženou a veľmi ma to vykoľajilo, asi prvý krát mi na cintoríne vyšli slzy. Tak spomínajme na rodinu a blízkych čo nie sú medzi nami, ale myslime aj na všetky stratené duše ako celok a súčasť tohto sveta, lebo tu boli, pretvorili náš svet, a menili životy ľuďom takým spôsobom ako ho menia blízky ľudia nám, a to vôbec nie je zanedbateľná úloha ľudí. Mám rada tieto negatívne emócie v takýchto výnimočných chvíľach.
pre všetkých, ktorí už priamo ľudí neovplyvnia svojimi súčasnými skutkami
